Vyberte stranu

Píšem, odkedy si pamätám. Svoje prvé denníky, príbehy, básne, poviedky mám odložené už viac ako 30 rokov. Práca s textom je mojou pevnou súčasťou. Študentka, podnikateľka aj mama, akúkoľvek rolu sprevádzalo písanie a ostatných 10 rokov ma živí. Som copywriterka, autorka kníh, blogerka a špecialistka na content. Kedysi ma životom sprevádzal aj pes, kým som nebola mama.

Keby som si mohla v živote vybrať, sedím so svojou rodinou na terase prímorského domu, hádžem psovi palicu, pijem už tretie espresso medzitým, ako dopisujem tretiu kapitolu svojej jedenástej knihy. Navarím večeru, tesne pred západom slnka si idem naboso zabehať po pláži a potom sa vrátim k písaniu. Takto to mám. Písať a snívať jednoducho neprestanem.

Sestra tvorí aj ako mama

Moja sestra síce nepíše, iba občas a aj to pekne, ale zato tvorí inak. Robí handmade korálikovú bižutériu, ak si budete chcieť pozrieť jej nádherné kúsky, kliknite sem.

No ale iné som chcela. To som celá ja. Stále odbieham. Chcela som vám napísať, že moja sestra do našej knihy s mamou napísala tiež jeden vstup, ktorý si vyžadoval len veľmi málo technických úprav. Tak tu je.

Som dcéra mamy, ktorá sa výrazne podieľala na tvorbe tejto knihy. Mamy, ktorá mala vždy a vo všetkom pravdu. Som Lucia a vždy som Adel podporovala v jej tvorbe, aj tak vo všetkom. Aj ona mňa, ale o tom by bola iná kniha. Teraz chcem napísať pár slov o tom, ako vnímam našu mamu. Tá nám vždy so sestrou hovorila: “Nechaj si to rozležať v hlave” alebo “Daj tomu čas” prípadne “Najprv si to over.” Aj ja som mama dvoch detí a tiež som všeličo riešila vo výchove. Výraznú dilemu sme mali ohľadom psa. Rodičovstvo nie je ľahké veru ani v tomto.

maďarská vyžla pes rodičovstvo
Sarti – maďarská vyžla

Deti a zvieratá

Ako to už s deťmi býva, rady skúšajú obmäkčiť rodičov rôznymi argumentami. Najmä keď niečo veľmi chcú. Sľubujú, prosia, dokonca plačú, opakovane a vytrvalo skúšajú trpezlivosť aj nervy rodičov. Podobne to bolo aj u nás, konkrétne pri požiadavke mať psa. Trvalo pár rokov, naše deti boli skutočne neoblomné. Pes áno alebo nie? Neprestajne sme dostávali otázky typu: “Nemôžeme mať psa? Prečo nemôžeme mať psa? Pozri, aj tamtí majú psa. Budeme sa oňho starať, upratovať chlpy, aj vstávať budeme skoro a chodiť s ním pravidelne na prechádzky.”

Dokonca si pozreli návod na internete, kedy je vhodný čas na obmäkčenie rodičov. S týmto výmyslom sa mi priznali teraz nedávno. Kreslili si trasy, snovali plány, kadiaľ s nim budú chodiť, spísali si výbavu a šetrili do prasiatka na obojky a pamlsky. Sledovali psie Youtuberky. Poznali všetky rasy a plemená. Istá fáza, pamätám si ju dosť jasne, išla aj cez slzy. Dokonca padla pamätná veta: “Ten pes tu raz bude.” 

Staršia dcéra trénovala ranné vstávanie. Skúšobne vstávala veľmi skoro ráno a chodila na špacírky s kamarátkami, čo už psov mali. Držalo ju to vážne dosť dlho a tak sme sa po nejakom čase s manželom pýtali, prečo vlastne nemôžeme mať toho psíka? Deti už sú veľké, naozaj zodpovedné. Takže jedného dňa, kedy ony vôbec netušili, sme sa vybrali po naše čierne šteniatko – splnený chlpatý sen.

Moja mama povedala

Musím uznať, že nič z nástrah a našich argumentov, ako napríklad to, že ich časom omrzí, že sa im nebude chcieť vstávať, chodiť po daždi, sa nenaplnilo. Dokonca sa z nášho psíka stal talentovaný nádejný pátrací záchranársky hrdina. Zamilovala si ho celá rodina, aj okolie. 

Moja mama mi povedala, aby som si to nechala uležať v hlave a deti si preverila, či to myslia naozaj vážne. Keby to nemysleli a mal by to byť len taký obyčajný rozmar, ľahko by sa na to prišlo a pes by zostal rodičom na krku. Áno, uznávam, mala pravdu. Trvalo síce roky, kým sme to aj my, rodičia, akceptovali.

Kým sme vzali do úvahy všetky pre a proti. Kým sme začali veriť našim deťom, že to naozaj myslia vážne a ich názor sme si naozajsky vypočuli. Možno niekedy treba ako rodič ustúpiť, potlačiť svoje ego a uznať, že dieťa vie, čo robí, hoci ešte nepatrí do sveta dospelých. 

Lucia, staršia sestra