Vyberte stranu

Nie som zo športovej rodiny. Nikto u nás nešportoval. Iba tato hral za dorast futbal v Trenčíne na ľavom krídle. Mama zas dávala rýchlu chôdzu na podpätkoch, keď si potrebovala z práce vyvetrať hlavu. Nešla na autobus, ale peši 4 kilometre. Beh to nebol. Priznávam, športový gén nemám v sebe.

Občas som si zabehala v trenčianskom lesoparku Brezina a cvičila aerobik na letnej plavárni vo vypustenom bazéne. Čo toto bolo za nápad, dodnes nerozumiem. Za sprievodu duc-duc hudby tvrdého danceflooru rokov deväťdesiatych a inštruktorky s látkovou čelenkou, ktorej meno si už nepamätám. Vravela som si, že aj ja by som to zvládla, keby to nebola taká nuda. A veru som aj zvládla a nič sa mi nestalo. Urobila som si aerobikový kurz, potom Zumba kurz. Celá som, zdravá som. Lenže tomu predchádzal ešte jeden podstatný míľnik v mojom živote. Osudové stretnutie. Veľký tresk. Alebo ako len chcete, prosto čas pred a po našom letopočte.

Jednoducho som stretla muža. A ten rád športoval. Ale žiadne že poďme sa povoziť trošku na bajku, alebo že ideme pekne tuto trošku sa poprechádzať po lese. Maratóny, preteky, závody a tvrdé tréningy. Krehká duša naivnej intelektuálky, sŕkajúcej latéčko v bratislavskej zafajčenej kaviarni sa rozplynula ako ranná hmla o siedmej. Áno, zámerne vravím, o siedmej. Táto skorá hodina sa mi zapísala velice hlboko pod kožu. Vtedy začínali ranné tréningy. Ja, inštruktorka zumby, aerobiku a jogy som bola ochotná a schopná vstať a ísť na 7:00 cvičiť. A ešte aj motivovať druhých cvičiť. Čosi tu nesedelo.

Foto: Gabi Teplická

Keď som videla nadšenie svojho frajera, podľahla som. Vzdor nemal zmysel a darmo by som plytvala energiou, ktorú som radšej šetrila na horšie časy. Tušák bol správny, horšie časy nastali. A to práve v momente, kedy sa môj frajer stal trénerom. Inštruktor spinningu. To sú tí blázni, čo točia zavretí v telocvični pedálmi za sprievodu hlučnej hudby a makajú ako na Tour de France. Preslávil sa tým, že vedel naštartovať aj najzarytejšieho gaučového atléta a tiež babenku, ktorá sa nikdy nechcela spotiť. Tiež stieral rozdiely veku, národnosti, politickej orientácie, aj náboženskej preferencie. Tí, ktorí vyhlasovali, že nikdy nebudú jazdiť vonku v blate v sychravom počasí, kupovali na ďalšiu sezónu najnovší bajk a hlásili sa na preteky v Tatrách aj Alpách. Bol vážne dobrý. Taký poctivec a makač. Len ťažko ste sa mohli na jeho tvrdých hodinách nezadychčať. Pojem Indoor CYCLING museli prepísať v slovníku. Bol to Indoor DYING.

Raz som ho presvedčila, aby som smela ísť na jeho hodinu. Nebol vo svojej koži, ale tak nakoniec povolil. Našla som si teplé tiché miestečko v rohu, kde ma nikto nevidel. Ku každému prišiel a nastavil mu sedadlo a pedále. Miestnosť bola poriadne vyvetraná, tuším bol v kalendári november dakedy v praveku, keď som bola bezdetná. Z reprákov hral jemný warm-up podmaz, znelo to tak krásne idylicky, človek by si myslel, že sa bude diať niečo pekné. Veď aj áno – pekne drsné.

Miestnosť sa zaplnila do posledného miesta. Mladí či seniori, chlapci aj matky. Zmes všetkého. Čo mi bolo hneď čudné, že si so sebou nosili obrovské fľaše vody, podaktorí aj dve. Tiež som nebola zvyknutá na mega veľké uteráky, ale tu ich mali aj po dva. Po polhodine šliapania do pedálov som pochopila, koľká bije. Podaktorým sa začala pod bicyklom tvoriť mláčka. Spočiatku som si myslela, či netrpia slabším mechúrom, lebo veď ja by som si aj cvrkla, keď na plné hrdlo zakričal: „A hore zo sedla! Ideeeš!!!“ Ale TO ani rozliaty ionťák to neboli. Tí ľudia (ja nie, fuj) sa skutočne a doslova potili z podoby. Keď zaznel pokyn na pridanie záťaže, ani ma nehlo. Tvárila som sa, že som si pridala. Veď som už bola na konci so silami! Bola som totálne na dne, hoci som šliapala, iba aby sa nepovedalo. A to sme boli niekde v polovici slávnej megalekcie, ktorá trvala dvakrát toľko ako tá obvyklá. Netušila som to, ale keď sa nikto po 60 minútach nezdvihol a neodišiel, moja intuícia sa len potvrdila. Išli sme ďalej, drali sme sa hore do kopca na Mount Blanc alebo aký vrchol cyklistického neba, ja som už vtedy vedela, že domov sa budem plaziť. Šetrila som si sily na to, aby som sa v šatni vládala aspoň prezliecť. O žiadnych endorfínoch nemohla byť reč, tie sa nesmelo vynorili na začiatku tréningu a potom náhle skapali pri výstupe na niektorý z alpských štítov.

Záťaž som kategoricky odmietala pridať. Bolo mi do plaču, ale hrdosť frajerky inštruktora mi to nedovolila. Šla som na prežitie. Bola to moja prvá hodina spinningu a na druhý deň, keď som si nevedela obliecť nohavice, som pochopila, že aj posledná. Bajkerka zo mňa nebude. Asi tak na štvrtý deň som sa bez bolesti najedla príborom a asi po týždni ma nebolel výstup po schodoch. Som asi jediná zo skupinky, ktorá neprepadla tomuto športu. Doma máme cyklistický trenažér, ktorý používam, keď je vonku hnusne a keď zistím, že nezapnem gate. S deťmi bajkujeme okolo dostihovej dráhy a to sú zatiaľ moje maximálne cyklistické výkony. Niekde v rohu duše cítim, že to raz bude inak. Držte mi palce, aby som sa nemýlila.

Napíšte mi svoje bizardné skúsenosti so športom na adela.jasenovcova@gmail.com

titulná fotka: Gabi Teplická