Vyberte stranu
Indoor cycling v ružových farbách

Indoor cycling v ružových farbách

Nie som zo športovej rodiny. Nikto u nás nešportoval. Iba tato hral za dorast futbal v Trenčíne na ľavom krídle. Mama zas dávala rýchlu chôdzu na podpätkoch, keď si potrebovala z práce vyvetrať hlavu. Nešla na autobus, ale peši 4 kilometre. Beh to nebol. Priznávam, športový gén nemám v sebe.

Občas som si zabehala v trenčianskom lesoparku Brezina a cvičila aerobik na letnej plavárni vo vypustenom bazéne. Čo toto bolo za nápad, dodnes nerozumiem. Za sprievodu duc-duc hudby tvrdého danceflooru rokov deväťdesiatych a inštruktorky s látkovou čelenkou, ktorej meno si už nepamätám. Vravela som si, že aj ja by som to zvládla, keby to nebola taká nuda. A veru som aj zvládla a nič sa mi nestalo. Urobila som si aerobikový kurz, potom Zumba kurz. Celá som, zdravá som. Lenže tomu predchádzal ešte jeden podstatný míľnik v mojom živote. Osudové stretnutie. Veľký tresk. Alebo ako len chcete, prosto čas pred a po našom letopočte.

Jednoducho som stretla muža. A ten rád športoval. Ale žiadne že poďme sa povoziť trošku na bajku, alebo že ideme pekne tuto trošku sa poprechádzať po lese. Maratóny, preteky, závody a tvrdé tréningy. Krehká duša naivnej intelektuálky, sŕkajúcej latéčko v bratislavskej zafajčenej kaviarni sa rozplynula ako ranná hmla o siedmej. Áno, zámerne vravím, o siedmej. Táto skorá hodina sa mi zapísala velice hlboko pod kožu. Vtedy začínali ranné tréningy. Ja, inštruktorka zumby, aerobiku a jogy som bola ochotná a schopná vstať a ísť na 7:00 cvičiť. A ešte aj motivovať druhých cvičiť. Čosi tu nesedelo.

Foto: Gabi Teplická

Keď som videla nadšenie svojho frajera, podľahla som. Vzdor nemal zmysel a darmo by som plytvala energiou, ktorú som radšej šetrila na horšie časy. Tušák bol správny, horšie časy nastali. A to práve v momente, kedy sa môj frajer stal trénerom. Inštruktor spinningu. To sú tí blázni, čo točia zavretí v telocvični pedálmi za sprievodu hlučnej hudby a makajú ako na Tour de France. Preslávil sa tým, že vedel naštartovať aj najzarytejšieho gaučového atléta a tiež babenku, ktorá sa nikdy nechcela spotiť. Tiež stieral rozdiely veku, národnosti, politickej orientácie, aj náboženskej preferencie. Tí, ktorí vyhlasovali, že nikdy nebudú jazdiť vonku v blate v sychravom počasí, kupovali na ďalšiu sezónu najnovší bajk a hlásili sa na preteky v Tatrách aj Alpách. Bol vážne dobrý. Taký poctivec a makač. Len ťažko ste sa mohli na jeho tvrdých hodinách nezadychčať. Pojem Indoor CYCLING museli prepísať v slovníku. Bol to Indoor DYING.

Raz som ho presvedčila, aby som smela ísť na jeho hodinu. Nebol vo svojej koži, ale tak nakoniec povolil. Našla som si teplé tiché miestečko v rohu, kde ma nikto nevidel. Ku každému prišiel a nastavil mu sedadlo a pedále. Miestnosť bola poriadne vyvetraná, tuším bol v kalendári november dakedy v praveku, keď som bola bezdetná. Z reprákov hral jemný warm-up podmaz, znelo to tak krásne idylicky, človek by si myslel, že sa bude diať niečo pekné. Veď aj áno – pekne drsné.

Miestnosť sa zaplnila do posledného miesta. Mladí či seniori, chlapci aj matky. Zmes všetkého. Čo mi bolo hneď čudné, že si so sebou nosili obrovské fľaše vody, podaktorí aj dve. Tiež som nebola zvyknutá na mega veľké uteráky, ale tu ich mali aj po dva. Po polhodine šliapania do pedálov som pochopila, koľká bije. Podaktorým sa začala pod bicyklom tvoriť mláčka. Spočiatku som si myslela, či netrpia slabším mechúrom, lebo veď ja by som si aj cvrkla, keď na plné hrdlo zakričal: „A hore zo sedla! Ideeeš!!!“ Ale TO ani rozliaty ionťák to neboli. Tí ľudia (ja nie, fuj) sa skutočne a doslova potili z podoby. Keď zaznel pokyn na pridanie záťaže, ani ma nehlo. Tvárila som sa, že som si pridala. Veď som už bola na konci so silami! Bola som totálne na dne, hoci som šliapala, iba aby sa nepovedalo. A to sme boli niekde v polovici slávnej megalekcie, ktorá trvala dvakrát toľko ako tá obvyklá. Netušila som to, ale keď sa nikto po 60 minútach nezdvihol a neodišiel, moja intuícia sa len potvrdila. Išli sme ďalej, drali sme sa hore do kopca na Mount Blanc alebo aký vrchol cyklistického neba, ja som už vtedy vedela, že domov sa budem plaziť. Šetrila som si sily na to, aby som sa v šatni vládala aspoň prezliecť. O žiadnych endorfínoch nemohla byť reč, tie sa nesmelo vynorili na začiatku tréningu a potom náhle skapali pri výstupe na niektorý z alpských štítov.

Záťaž som kategoricky odmietala pridať. Bolo mi do plaču, ale hrdosť frajerky inštruktora mi to nedovolila. Šla som na prežitie. Bola to moja prvá hodina spinningu a na druhý deň, keď som si nevedela obliecť nohavice, som pochopila, že aj posledná. Bajkerka zo mňa nebude. Asi tak na štvrtý deň som sa bez bolesti najedla príborom a asi po týždni ma nebolel výstup po schodoch. Som asi jediná zo skupinky, ktorá neprepadla tomuto športu. Doma máme cyklistický trenažér, ktorý používam, keď je vonku hnusne a keď zistím, že nezapnem gate. S deťmi bajkujeme okolo dostihovej dráhy a to sú zatiaľ moje maximálne cyklistické výkony. Niekde v rohu duše cítim, že to raz bude inak. Držte mi palce, aby som sa nemýlila.

Napíšte mi svoje bizardné skúsenosti so športom na adela.jasenovcova@gmail.com

titulná fotka: Gabi Teplická

Viete čítať, tak viete aj písať

Viete čítať, tak viete aj písať

Píšem už nejaký ten rok. Najprv to boli zápisky do denníka. Niekde v roku 1990. Normálne perom do veľkého zošita s tvrdými doskami. Teraz sa črtá už tretia kniha so štvrtou súčasne.

Denník aktívnej matky
Ilustrovala: Veronika Kalužáková
  • O čom písať?
  • Kto to bude čítať?
  • Kedy si nájsť čas?
  • Čo s tým ďalej?
  • Má to vôbec zmysel?

Aj vy si kladiete podobné otázky? Super, nie ste mimo. A čudovala by som sa, keby ste ich mali zodpovedané hneď od začiatku. Pokúsim sa na niektoré z nich odpovedať.

Krátka story

Keď som mala 10, dostala som morské prasa. Neplánovane, tajne, len tak. Pár minút pred odchodom na plavecký výcvik mi kamoška zaklopala na dvere a strčila do rúk krabicu a tam konečne živé zviera. Mama skoro zošalela, tato mlčal. Aj keď som to nechcela práve takto riešiť a fakt som o tom netušila, prisahám na česť bývalej iskričky, že som bola v siedmom nebi. Ibaže tento príbeh nemá vôbec nič spoločné s tým, kedy som začala písať. Písať som začala, keď som mala 10 🙂

Prvá poviedka bola o nejakom Romanovi a Laure. Ľahko romantický žáner s nevinnou zápletkou a kučeravým psom. Okrem iného som písala, čo som mala na obed a s kým som sa stretla. Že sme behali po sídlisku a šetrili si haliere. Mám to doteraz a keby sa mi chcelo, idem to otvoriť a odcitujem zopár vtipných úryvkov. Písala som o všetkom okolo. Keď som mala spleen, písala som básne. V istej dobe dospievania ma ovplyvnili beatnici a existencionalisti. Trochu som si na tom išla, až kým som nepochopila, že 15-ročné dievča by sa malo viac tešiť zo života. Takže okrem kamošiek to už boli aj kamoši a na rad prišla ľúbostná literatúra. Veľa veľa tohoto druhu. A nech som robila, čo som chcela, niekde medzi 24 a 29 som písať prestala. Lebo som viac čítala alebo sa mi len nechcelo. Neviem a nechcem si vymýšľať. Napísala som toho každopádne kvantum. Na seriózne články som sa však nikdy necítila.

Už viem prečo tá pauza! Robila som si popri práci vysokú školu a to boli iné starosti. Takmer som sa k písaniu ani nevrátila. Až mi raz Jana Schochmann dala napísať článok pre jeden lifestylováý časopis, kde bola šéfredaktorkou. Našla by som ho, ale bojím sa si ho prečítať. Bolo to 10 rokov dozadu a tieto zručnosti by som nerada zverejnila. Nebol to dobrý článok. Celý ho zaplavilo červené more od jej korektúr. Prakticky som ho mohla písať nanovo.

Aj tak som písala. Ako drak. Aj napriek kritike som to nejak nechcela vzdať. Som si povedala, že to dám. Že sa s tým trochu popasujem. Super, že som mala takú perfektnú koučku. Postupne mi pridávala články a nakoniec ma oslovili aj iné printové médiá a online magazíny. O čom som písala, vám napíšem inokedy, lebo toho je celkom dosť. Každopádne som si vyberala iba tie témy, v ktorých som sa cítila doma. Jemne tým chcem naznačiť, že tak by to mali robiť všetci, čo píšu.

Bod zlomu

Nastal pár rokov potom, lebo na materskej som zabrdla aj do tém zdravá strava – kvôli deťom. Čo mi dosť rozšírilo možnosti. Takže ku športu, lifestylu a zdravým vychytávkam sa pridala aj téma materstvo. Furt som nevedela, ako to zladiť, až som o tom začala blogovať. A blogy vychádzali v časopise a potom vyšla kniha, lebo už sa nedalo inak. Deti odpálili moju kariéru! Takže ony za to môžu, že píšem ako divá a už nielen o nich. Našťastie. Píšem o všetkom, čo vidím. Niekedy si to len domýšľam a myslím si, že to vidím. Až tomu niekedy uverím. A tak to napíšem, aby som nezabudla. Niekedy píšem o snoch, mám od detstva veľmi bujnú fantáziu, čo nie je veľmi praktické do života. O to viac sa to dá využiť v písaní.

Tak ako mi je vlastné

Všetky texty píšem tak, ako to mám v hlave. Inak to ani neviem. Ktosi mi raz povedal, že nečítaj toľko, kazíš si štýl. Och, to nie. Pokaziť sa dá len vtedy, keď sa chcete niekomu priblížiť a dorábame sa na takých, akými nie sme. Pri aktívnom písaní treba aj čítať. Kvôli slovnej zásobe predsa! A keď budete mať svoj štýl, nájde sa aj publikum. Vždy to tak je. A kedy písať? Hocikedy. Keď chcete vypnúť alebo aj keď sa trošku musíte donútiť. Píšte každý deň – aspoň pár viet. To stačí.

Čo s tým ďalej?

Záleží. Možno do šuflíka a možno do vydavateľstva a možno vydať vo vlastnej réžii. Niekto píše pre radosť a je mu jedno, čo s tým bude. Má to ako relax. Niekto si zakladá na mene a chce byť slávny. Iný vydá knihu pokojne aj pod pseudonymom. Vyslovene záleží na tom, akú má kto motiváciu. Teraz píšem jednu knihu takmer odbornú a súbežne s ňou píšem beletriu, pri ktorej si tak trochu ulietavam. Beletria je stelesnené krásno v písmenách.

Má to zmysel

A keby vám niekto niekedy chcel tvrdiť opak, pošlite ho viete kam. Presne tam alebo za mnou. Lebo všetko má svoje opodstatnenie, keď to dáva zmysel vám. Isteže kritika môže posunúť, ak je konštruktívna alebo aspoň dobre mienená. Lenže častokrát ľudia kritizujú len preto, aby nemuseli pochváliť a aj ich ego potrebuje svoju dávku, takže dajte si na to bacha. Zažila som to a vlastne to zažívam stále. A už sa nad tým len usmievam. Kašlite na to a choďte si svoje 🙂

Titulná foto: https://www.teplicka.com/

Spoznaj talenty, spoznaj seba

Spoznaj talenty, spoznaj seba

Radi by ste sa v živote niekam posunuli, ale neviete, kam presne by to malo byť? Otestujte sa!

Katka Medvecová Plichtová

Jej šarm sa nedá uprieť, čo však ale nie je nič oproti tomu, aká je šikovná. Priznám sa, že voči koučingu som mala určitý rešpekt, ale ten som razom zahodila. Stačilo mi s ňou zopár osobných a aj online stretnutí a bolo hotovo. Katka je certifikovaná koučka Gallup metódy, Viac o nej tu.

Nie je test ako test

Určite ste sa v živote stretli s tým, že ste sa niekam potrebovali posunúť. Buď to od vás vyžadoval zamestnávateľ alebo ste získali potrebu, že sa niekam chcete alebo musíte posunúť. Sú to obvykle križovatky, ktoré definujú tieto potreby. Alebo ide o náhle zmeny, ktoré vás postretli a vy sa s nimi potrebujete zžiť. A ešte jeden prípad je, napríklad ten môj. Že sa chcete lepšie spoznať. 

Tušenie alebo fakty?

Každý z vás tak trochu tuší, kde sú jeho silné a slabé stránky. Kde treba pridať a kde zasa ubrať. Ak sa ponoríte hlbšie a začnete tieto pojmy vyhľadávať na Googli, na 99% natrafíte na Gallupovu metódu. Je to jedna z najkomplexnejších metód, ktorá vám dá exaktné odpovede bez zbytočného tipovania. Silné stránky sú ako nový svetový jazyk, prostredníctvom ktorého, si viac rozumiete, keď ho ovládate. Spoznávate viac seba, rozumiete lepšie iným ľuďom, že môžete byť naozaj rôzni. K tej istej úlohe môže každý pristupovať inak, keď vie, čo na to môže využiť.

Ako to funguje?

Nič nie je jednoduchšie, než vyklikať odpovede. Pomyslíte si, keď uvidíte po prvýkrát dotazník. Môžete si ho dať v angličtine aj češtine (aj v rôznych iných svetových jazykoch..- to len pre info, keby si chcela doplniť). Otázky sú veľmi jednoducho a zrozumiteľne zostavené, horšie je to s odpoveďami. Hoci to nie sú žiadne IQ testy a odpovede by ste mali súkať do pár sekúnd a zbytočne sa nimi nezaoberať, môžete sa mierne zapotiť. Ide o to, že odpovede by mali byť úprimné. A to ide občas ťažko, ak máte odpovedať na otázku, či by ste radšej dali jedlo hladujúcemu bezdomovcami alebo zachránili dieťa pred prírodnou katastrofou. Úprimnosť sa však rozhodne oplatí. Získate pravdivý obraz o sebe, kým ste, kým by ste mohli byť. Viac o metóde sa dočítate u expertky a koučky na webe Katky Medvecovej, ktorá vám o metóde povie najviac. 

Čo na to odborník?

“Veľa vecí máme vo svojich rukách. Rozhodnutie prevziať zodpovednosť za spokojnosť, šťastie v práci či v osobnom živote je na každom z nás,” hovorí certifikovaná koučka Gallup metódy Katka Medvecová Plichtová.

“Dnes som počula peknú myšlienku, že keď budeme ku všetkému pristupovať so zvedavosťou a nie ako majstri, nezlyháme. Každý sme jedinečný. Preto je dobré, aby každý začal od seba cez sebapoznávanie. Zaujímať sa o to, v čom sme iní. Túžime byť autentickí, túžime po ocenení, chceme byť videní. Často kopírujeme to, čo funguje u iných. Na jednej strane je super vedieť, kam kráčame. Kto sa nám páči. Kto je naším vzorom. Na druhej strane, čím viac budeme sami sebou, tým sa budeme cítiť lepšie a tým budeme jedineční a autentickí. Z úspechov sa vieme viac učiť než z neúspechov. Aj recept na šťastné manželstvo nebudeme hľadať u rozvedených. Často to, čo hľadáme, máme možno veľmi blízko, len to nevidíme.  

Každý z mojich klientov po spolupráci so mnou vie odkomunikovať, čo potrebuje na to, aby bol vo svojej najlepšej forme. Vedia odkomunikovať, čo prinášajú, čo potrebujú, kde potrebujú pomoc, s kým sa im dobre robí a podobne. Tieto zistenia prinášajú pre tímy väčšie medziľudské porozumenie, lepšiu komunikáciu, vyššiu efektivitu, vyššiu produktivitu, lepšie výsledky a v konečnom dôsledku aj zisk pre firmy,” dodáva koučka.

Čo mi vyšlo v dotazníku?

Tento článok by som nemohla napísať, keby som sama nezažila na vlastnej koži, aké to je. Na prvom mieste mám strategický talent, potom jedinečnosť, nasleduje talent prepájania, talent zvedavosti a päticu najsilnejších stránok uzatvára futuristický talent. Katka mi detailne vysvetlila, čo ktorý talent znamená a prináša. Ubezpečila som sa v tom, čo som tak nejak už aj tušila. Mám špeciálny pohľad na svet a dar vidieť veci z inej perspektívy. Tam, kde druhí vidia prekážky, ja vidím príležitosti. Zaujímam sa o špecifické vlastnosti jedincov a viem ich vyzdvihnúť a podčiarknuť. Networking talent mi len dokázal, že vzťahy, ktoré pestujem, majú zmysel. Spolupráca medzi ľuďmi a prepájanie s nimi majú zmysel všade tam, kde to dáva zmysel. Zaujímam sa o mnoho tém, som prirodzene zvedavá, veľa čítam a nikdy neviem, na čo sa mi tá ktorá téma alebo informácia môže zísť. No a talent budúcnosti? Futuristické zmýšľanie ma charakterizuje celkom dosť. Veľmi často rozmýšľam o tom, čo by bolo keby. Pozerám za horizont a budúcnosť ma fascinuje. 

Ak sa chcete lepšie spoznať, urobte si dotazník celosvetovo známou metódou. Stojí to za to. Žiadne blufy ani vyhodené peniaze za dotazníky s notoricky známymi otázkami. Gallup je trefa do čierneho. 

Na medveďa

Na medveďa

Zahrajte si s deťmi, je to celkom srandaaaaa 🤪
Ninka má 7, Zorka 5. Odpovedali každá nezávisle, aby sa neopičili.
😂🤦🏼‍♀️

Ako sa volá mamina krstným menom?
N: Adela
Z: Adelka

Je tučná alebo chudá?
N: chudá
Z: chudá

Je malá alebo veľká?
N: celkom vysoká
Z: veľká

Čo maminka rada je?
N: sviečkovú
Z: acidko

Čo si mama rada oblieka?
N: červené šaty
Z: červené šaty

Koľko má mamina rokov?
N: 39
Z: 10

Aký by si dala maminke darček?
N: knihu
Z: rúž

Na čo sa mamina rada pozerá v telke?
N: na jogu
Z: na smiešne vtipy

Čo má mamina rada ?
N: nás
Z: čokoládu

Čo mama často hovorí?
N: srandy
Z: deti, posluchajte!

Kam by si s maminou chcela ísť?
N: do aquaparku
Z: do lesa

Čím by si chcela byť, keď budeš veľká?
N: spisovateľka
Z: tanečníčka a klaviristka

Čoho sa mama bojí?
N: krokodílov
Z: medveďov

Čo maminu rozčuľuje?
N: ked klameme
Z: skananie a dupanie

😄 Hlavne ma dostali tie červené šaty a krokodíle a medvede 😄

Chorá vrana

Chorá vrana

Dnes sme zas dali mesto, už sa cítim ako turista a večer sme zadelili šport. Kým Ninka išla s tatom vyskúšať Bolt kolobinu, inak super vec, odporúčam, my sme so Zorkou dali naše overené kombo – ona bajk a ja beh. Výjde to tak na hodinku. Akože uau. Celú cestu mi zasa to 5ročné dievčatko kecalo. Strašne je to super! Úplná animátorka. Bavíme sa o všetkom. Teraz má najnovšiu tému smrť.

Videli sme chorú vranu. Podľa mňa aj nadávala ako chorá vrana, lebo mala nejakú vadu, ktorá jej bránila v lietaní. Zorka si to všimla a spustila.
Z: Ona asi dlho nevydrží.
Ja: No buď ju prejde auto alebo chytí mačka.
Z: Tak to z nej potom vyletí duch.
Ja: Zori, toto máš skadiaľ prosím ťa?
Z: To mi srdce šepká.
Ja: A to srdce to má skadiaľ?
Z: Od mozgu predsa.
Ja: A ten mozog?
Z: No tak ten to proste vie. Počúva totiž také špeciálne rádio, kde sa všetky takéto múdrosti dozvie.

💙💜🧡

Boh kakaových bôbov

Boh kakaových bôbov

Každý máme niečo. Ja napríklad Milujem kvalitnú čokoládu akéhokoľvek druhu. Bielu, tmavú, oriešky, ovocie, chilli. Chutí mi vo všetkých podobách ♥️ Extrémne si užívam to rozplývanie na jazyku, hladké kĺzanie dole krkom. V kombináciou s čerstvo mletou kávou je to asi vrchol slasti. A preto behám 😄 Nechcem sa vzdať pôžitkov, mám ich málo, sú vzácne. Táto tabuľka čokolády ma delí od dokonalosti. Diktuje mi, kedy mám ísť behať. Udržiava ma v kondícii a aj vďaka nej sa hýbem. Ďakujem Bohu kakaových bôbov, že vynašiel tento zázrak 💙 a motivuje ma robiť to stále a stále 😉