Vyberte stranu
Ukážka z knihy Denník aktívnej matky

Ukážka z knihy Denník aktívnej matky

Spomenula som si na pocit, keď som pred dvoma rokmi vydávala svoju prvú knihu. Bolo to vo vydavateľstve Noxi a mám na ten čas geniálne spomienky. Teším sa na ten pocit znovu. Toto je úryvok z knihy, ktorý vtedy vyšiel v časopise Moja psychológia a chcem si ho sem odložiť.

Položila som mame dôverné otázky o knihe. Tu sú odpovede

Položila som mame dôverné otázky o knihe. Tu sú odpovede

Ako sa ti so mnou písalo? Bolo to pre teba náročné?

Adelka,mne sa s tebou písalo veľmi dobre. Aj preto, že máme medzi sebou úprimný vzťah a dôverujeme si. Niekedy ma až prekvapilo, aké odborné termíny v tvojim otázkach používaš, aj ako sa vyznáš v oblasti predškolskej výchovy a kladieš mi otázky na mieru. Bolo to veľmi fajn a nezľakla som sa žiadnej otázky. vždy som sa tešila na ďalšiu.

Čo pre teba táto kniha znamená?

Táto kniha je pre mňa veľkým uznaním môjho širokého celoživotného pôsobenia v oblasti predškolskej výchovy. Aj keď ma rešpektovali ako učiteľku, riaditeľku, metodičku, inšpektorku, logopedičku, nikto mi nedal tú možnosť zúročiť svoje skúsenosti v takejto podobe. Som ti za to, Adelka, nesmierne vďačná. Aspoň nemusím písať memoáre 🙂

Aký by mal byť podľa teba prínos našej knihy? Aké posolstvo by si povedala?

Budem šťastná, ak bude o knižku záujem a rodičia si z nej vyberú to, čo pri výchove detí potrebujú. Ak po nej siahnu aj vtedy, keď príde k momentom, kedy si nebudú vedieť dať rady s dieťaťom a nájdu tu práve to, čo im ukáže cestu ako ďalej. Keď povedia, že takúto knihu sme potrebovali. Keďže je pravdivá, mala by obohatiť o nové poznatky v oblasti výchovy a prístupu k deťom aj ľuďom vo svojom okolí.

Moja mama

Je ťažké presvedčiť niekoho o pravde, keď nepočúva? Čo v prípade, že fakt nechce počuť žiadnu radu?

Adelka, je ťažko presviedčať niekoho o pravde, keď si myslí, že ju nemá a vidí len tú svoju. Ak sa táto pravda má týkať výchovy dieťaťa, tam treba argumentovať odbornými skúsenosťami, príkladmi zo života, možno aj dôsledkami a trpezlivo vysvetľovať. Ak chcem dávať dobrú radu niekomu, musí mi naprosto dôverovať, len tak ma bude počúvať a rešpektovať. No a ak sa tak nestane, treba mu nechať čas na rozmýšľanie. Možno je to práve to, čo v tej chvíli potrebuje.

Napadlo by ti niekedy, že budeš inšpiráciou a zároveň hlavnou postavou v nejakej knihe?

No tak to mi môžeš veriť, že nikdy. Veď kto už by si na mňa spomenul? Hoci veľa ľudí na mňa spomína v dobrom, knihu o mne alebo so mnou bežne písať nebude. Lenže ty si moja milovaná dcéra a chceš, aby tu po mne niečo zostalo, však? Tak ti to vyšlo.

Bola si si vždy istá za tie roky, že máš naozaj pravdu alebo si si musela niekedy aj názor poopraviť? 

Myslíš vo výchove? Človek sa pri deťoch môže mýliť v určitých situáciách. Ja som sa však snažila byť vždy nad vecou a zhodnotiť situáciu tak, aby som v danom momente dieťati neublížila, ale práve naopak – pomohla mu dostať sa z nej. Ak som urobila chybu, tak určite nevedome a to som dokázala napraviť.

Keby si sa mohla vrátiť späť v čase, pustila by si sa do tohto nášho spoločného projektu opäť? Neľutuješ?

Neľutujem ani jedinú chvíľu s tebou, Adelka. Ak ľutujem, tak iba to, že sme knihu nemohli písať viac tak, že by sme boli spolu častejšie pri kávičke, a hneď aj robiť poznámky, čo nesedí a čo sa chceš ešte dodatočne spýtať. Ale aj takto to bolo úžasné a neopakovateľné pre mňa, užila som si celý ten proces, znova by som išla do toho a veľmi rada.

Moja kamarátka, psychologička Monika Stehlíková sa o knihe vyjadrila, že má aj hlbší a širší rozmer. Že sme si sadli, rozprávali sa, polemizovali, rozoberali, otvárali mnohé témy. A že sme sa aj otvorili jedna druhej v úplne vyrovnanom vzťahu. Mnohé dcéry takú možnosť nemajú alebo ju nevyužijú. Čo si o tom myslíš?

Vždy sme vás učili pravdovravnosti, zodpovednosti, otvorenosti, spolupatričnosti, máte toto všetko v sebe zakódované. Možno aj preto si dobre rozumieme a nemáme pred sebou žiadne veľké tajnosti. Dôverujeme si, rešpektujeme sa navzájom a nerobí nám problém otvoriť akúkoľvek tému, aj tú najpálčivejšiu. A tak to má medzi dcérou a matkou byť a tak to medzi nami navždy zostane. Ľúbim ťa nadovšetko na svete.

Ak chcete podporiť tlač knihy, môžete tak urobiť do 9.11.2020 práve tu na mojej web stránke v sekcii Predpredaj.

Ďakujeme 🙂

Moja mama povedala

Moja mama povedala

Dobrá rada nie je zlá. Len musí byť k veci a musíte ju chcieť počuť. Dobré rady prichádzajú niekedy nevyžiadane. Moja mama však trafila, keď som rady počúvať začala. A urobila som dobre.

Pokým som sa nestala mamou, rady mi boli zbytočné. Púšťala som ich jedným uchom dnu a druhým von. Teraz mi je každá rada dobrá. Mnohé aplikujem, iné si nechávam rozležať v hlave a nakoniec ich aj tak použijem. Knihu sme písali spolu s mamou, pretože mi napadlo, že dobré rady nie sú zlé. Že každý raz nejaké to odporučenie ocení, najmä ak vie, že prichádza od odborníka. A že keď pomohli mne, pomôžu aj iným. Na tento svet pozerám o 30 rokov kratšie ako moja mama, viem, že má pravdu. Lepšie povedané, už to viem.

Ilustrácie do knihy od Natašky Apfelovej

O čom je kniha?

Matka a dieťa sú dve bytosti a vlastne jedna spoločná. Spája ich puto, malá šnúrka od začiatku až po koniec. Ani smrť ju nepretrhne, ani narodenie ďalších súrodencov, potomkov, generácií. Také je puto silné a pevné. Od začiatku až po koniec. Šnúrka, čo spája dva svety tam vnútri krásnych 9 lún. A tam vonku ich puto drží ďalej, hoci by sa mohlo zdať, že sa už rozdelili. Šnúrka sa iba natiahne, je pružná a často mení tvar, hustotu, aj dĺžku. Nikdy sa však neunaví, drží ako o život, aj keby do nej fúkal tajfún, aj keby prešla hlbokou tmou. Tá šnúrka je totiž nekonečná láska, ktorá nevyhasne, nikam neodíde a nikdy sa nestratí. Je tam. Od začiatku po koniec a ešte ďalej.

♥️

Moja mama a ja sme spolu napísali knihu. Už o pár dní budete môcť kúpiť. Dáva odpovede o výchove z pohľadu skúsenej pedagogičky, 4-násobnej babky a mamy. Riešime aj tieto otázky:

❓Čo robiť, keď má dieťa vzdor?

❓Kedy je vhodné dať dieťa do škôlky?

❓Ako prebieha adaptačný proces v škôlke?

❓V čom je lepšie pozitívne rodičovstvo?

❓Ako sa vyrovnať s tým, že som mama? Je dieťa zrelé na školu?

V knihe nájdete desiatky najčastejšie kladených otázok o rodičovstve a materstve, ktoré sa inde nedozviete. Maminými rukami prešlo 1200 detí počas 40 rokov v materských školách ako učiteľky a riaditeľky. A hoci je už na dôchodku, stále vypomáha v súkromnej škôlke a doučuje lopédiu. Taká je to svetová Mama. A má pravdu.

♥️

Predpredaj knihy čoskoro spustený na tejto stránke www.adelajasenovcova.sk.

Ukážka z knihy

Háklivá téma – jedlo. Čo ak príde dieťa do škôlky a prestane jesť. Ako to s ním riešiť?

Strava je vždy citlivá téma. Lebo každá mama chce, aby sa dieťa dobre vyvíjalo. Aby malo pestrú a vyváženú stravu. Aby mu všetko chutilo. No odmietanie jedla v škôlke sa deje často. Toto treba dôkladne prešetriť, ak dieťa doma dobre jedlo, niekde bude problém. Najskôr treba zistiť, či nejde o zdravotný problém, či nemá dieťa teplotu, bolesti hrdla, kašeľ. Ani dospelému  vtedy nechutí jesť.

Nechutenstvo môže byť spojené s nástupom do nového prostredia, teda kolektívu, skúmať, ako sa adaptuje v novom. Ak by odmietalo chodenie do škôlky, tak na jedenie bude mať aj toto vplyv. Treba trpezlivo krôčik po krôčiku sledovať, ako sa dieťa správa aj doma, či nemá stres z ranného vstávania a odchodu do škôlky. Tu je dôležitá spolupráca s pani učiteľkou, každodenná dôkladná komunikácia s triednou pani učiteľkou. Treba sa poradiť, ako na dieťa vplývať, pretože každé dieťa je iná osobnosť s inými povahovými danosťami. Matka si dobre pozná svoje dieťa a po čase by ho mala poznať aj pani učiteľka, pretože dieťa trávi väčšiu časť dňa v kolektíve. Tu učiteľka môže veľa pomôcť, ak správne dieťa zhodnotí. Treba si preštudovať jedálny lístok, premyslene o ňom hovoriť s dieťaťom a nezabudnúť ho motivovať k jedeniu. Nikdy nehovoriť pred dieťaťom, že to nie je dobré, alebo fuj, skôr mu treba jedlo prichváliť alebo pekne ozdobiť.

Ak zistíme, že dieťaťu nejakým spôsobom niekto znechucuje jedlo (pri stole v jedálni napríklad), treba požiadať pani učiteľku, aby urobila nápravu, prípadne dieťa dočasne premiestnila k inému stolíku, kde sú dobrí jedáci. Ale to už je na spôsobe, ktorý si pani učiteľka zvolí.

Pamätám si, že nás v škole nútili do jedla. V škôlke som jedla dobre, ale možno si to len nepamätám. Je vôbec dobré nútiť a prehovárať do jedla? Niekde som čítala, že to môže mať na psychiku neskutočne ničivé účinky. Toto nechutenstvo môže prerásť do bulímie a anorexie, či iných porúch príjmu potravy.

Rozhodne počas ťažkých dní netreba dieťa do jedla nútiť, treba urobiť aj kompromis, ktorý spočíva v tom, že mu dovolíme, aby zjedlo len polovicu z obeda, desiatej, olovrantu. A samozrejme oboznámiť s mojím rozhodnutím pani učiteľku z dôvodu, aby vtedy nenútila dieťa do jedenia. Podľa môjho názoru by nebolo správne, keby sme pristúpili na požiadavku dieťaťa – nejesť vôbec. Toto by nebola dobrá cesta k úspechu. A zasa zdôrazňujem jednotnosť rodiča a škôlky pri probléme s jedením. Pri dlhodobejšom odmietaní jedla by som odporučila celkové vyšetrenie dieťaťa pediatrom. Ten  by mal rozhodnúť ako ďalej. Veľa úspechov prajem všetkým rodičom!

Ako vychovať deti a nezblázniť sa

Ako vychovať deti a nezblázniť sa

Ste skôr kamarátka matka alebo matka generál? Čo poviete, to platí alebo uvoľníte hranice a veľa vecí neriešite? Tieto otázky sa vynárajú skôr či neskôr každej matke. Ako to mám ja a prečo, vám dnes napíšem.

Vychovávam intuitívne. Čo si myslím, že je správne a ladí s mojimi aj manželovými hodnotami, to si idem aj s deťmi. Veľa vecí skutočne neriešim. Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že na ne neplánujem míňať drahocennú energiu, ktorej má každá matka málo. Isteže by som chcela mať aj poslušné deti, ktorým nemusím 10x povedať, aby si išli umyť zuby a napokon tak zvriesknem, že si idú zuby umyť aj susedia zo susedného paneláku. Avšak! Neriešim.

Od mala mi mama vštepovala, aby som bola sama sebou a neklamala. A aby som nerobila zle druhým. Snažím sa to prenášať aj na naše deti. A tiež aby sa nebáli, to je ale skôr úloha ich tatina, dodáva im odvahu a sebavedomie. A používať rozum, spoliehať sa na vlastný úsudok. Nebáť sa povedať vlastný názor a priznať sa, keď sa im dačo podarí vyviesť.

Tiež mi vraveli, keď nejde o život, nejde o nič. A toho sa držím. Všetko na svete, aj ten najstrašnejší problém, vyzerá inak, keď sa naň vyspím. Doma mi vraveli, aby som neodkladala nepríjemné veci, ale vždy ich riešila hneď ráno. Tak to tak aj robím. Musím si síce urobiť kávu a niečo pekné napísať alebo si prečítať a potom to už ide. Môj muž mi vravel, že obdivuje, že robím aj tie veci, ktoré musím. Som raz taká. Učím to aj naše deti, ľahšie budú potom preskakovať polienka a tešiť sa z vecí, ktoré majú rady.

Tiež mi vraveli, aby som bola zásadová, mala pevnú vôľu. Aby všetko, čo poviem, aj platilo. Veľakrát som sa presvedčila, že mali pravdu, ale nebola by som to ja, keby som sa ich nesnažila vyskúšať, či to myslia naozaj, ale že naozajsky vážne. Napríklad keď som mala ako 12-ročná stanovenú večierku a nedodržala som ju. Prišla som neskoro a dostala som zaracha do konca prázdnin. Chodila som domov omnoho skôr než ostatní a to práve vtedy, keď všetky deti na sídlisku začali hrať nejakú super hru, na ktorú bolo počas horúceho dňa príliš teplo. Blbé bolo, že sa to opakovalo tri letá za sebou, kým som pochopila, že má naozaj zmysel chodiť načas. Všade.

Moja mama s mojou Nene

Keď som chcela ísť neskoro večer do kina a mama ma nepustila, vedela som, že nemá zmysel ísť za tatom. Že majú rovnaký názor a keby ho aj nemali, tak sa tvárili, že ho majú, pretože jednota bola u nás vždy kľúčová. Moja mama k tomu hovorí toto:

V každej rodine sú iné zvyky a zaužívané pravidlá. Postup pri výchove si stanovujú rodičia podľa toho, aké dieťa majú, s akými povahovými vlastnosťami, danosťami, prípadne vrodenými vadami. Na toto musí pri výchove dať rodič pozor. Nie na každé dieťa platí všetko. Po určitej vzájomnej dohode oboch rodičov sú zrejme určené aj výchovné postupy. A tie majú byť rovnaké u oboch, teda jednotné. Ak majú rodičia rozdielny pohľad na danú situáciu, ktorá sa v rodine s dieťaťom vyskytne, treba sa vopred dohodnúť, ako sa v danej situácii zachovať. Dieťa si veľmi dobre zapamätá, ktorý z rodičov je ten mäkší, teda ustúpi mu, prípadne nedodrží daný zákaz alebo príkaz, teda nie je dôsledný. Ak každý z rodičov koná pri výchove inak, tomuto sa hovorí dvojkoľajná výchova a dieťa bude zmätené. Bude voliť ľahšiu cestu, utiekať sa k benevolentnejšiemu rodičovi. A tu nastanú medzi manželmi rodičmi nezhody. Tomuto nesprávnemu postupu sa treba pri výchove vyhnúť, naštudovať si dostupnú odbornú literatúru o výchove detí a aspoň čiastočne si zobrať dobré rady k srdcu.

Aj preto, že si myslím, že v mnohom mala moja mama pravdu, píšem ďalšiu knihu. Aby ste verili, že keď povie, je to jednoducho tak. Je to skrátka tá najsuper mama na svete.

Indoor cycling v ružových farbách

Indoor cycling v ružových farbách

Nie som zo športovej rodiny. Nikto u nás nešportoval. Iba tato hral za dorast futbal v Trenčíne na ľavom krídle. Mama zas dávala rýchlu chôdzu na podpätkoch, keď si potrebovala z práce vyvetrať hlavu. Nešla na autobus, ale peši 4 kilometre. Beh to nebol. Priznávam, športový gén nemám v sebe.

Občas som si zabehala v trenčianskom lesoparku Brezina a cvičila aerobik na letnej plavárni vo vypustenom bazéne. Čo toto bolo za nápad, dodnes nerozumiem. Za sprievodu duc-duc hudby tvrdého danceflooru rokov deväťdesiatych a inštruktorky s látkovou čelenkou, ktorej meno si už nepamätám. Vravela som si, že aj ja by som to zvládla, keby to nebola taká nuda. A veru som aj zvládla a nič sa mi nestalo. Urobila som si aerobikový kurz, potom Zumba kurz. Celá som, zdravá som. Lenže tomu predchádzal ešte jeden podstatný míľnik v mojom živote. Osudové stretnutie. Veľký tresk. Alebo ako len chcete, prosto čas pred a po našom letopočte.

Jednoducho som stretla muža. A ten rád športoval. Ale žiadne že poďme sa povoziť trošku na bajku, alebo že ideme pekne tuto trošku sa poprechádzať po lese. Maratóny, preteky, závody a tvrdé tréningy. Krehká duša naivnej intelektuálky, sŕkajúcej latéčko v bratislavskej zafajčenej kaviarni sa rozplynula ako ranná hmla o siedmej. Áno, zámerne vravím, o siedmej. Táto skorá hodina sa mi zapísala velice hlboko pod kožu. Vtedy začínali ranné tréningy. Ja, inštruktorka zumby, aerobiku a jogy som bola ochotná a schopná vstať a ísť na 7:00 cvičiť. A ešte aj motivovať druhých cvičiť. Čosi tu nesedelo.

Foto: Gabi Teplická

Keď som videla nadšenie svojho frajera, podľahla som. Vzdor nemal zmysel a darmo by som plytvala energiou, ktorú som radšej šetrila na horšie časy. Tušák bol správny, horšie časy nastali. A to práve v momente, kedy sa môj frajer stal trénerom. Inštruktor spinningu. To sú tí blázni, čo točia zavretí v telocvični pedálmi za sprievodu hlučnej hudby a makajú ako na Tour de France. Preslávil sa tým, že vedel naštartovať aj najzarytejšieho gaučového atléta a tiež babenku, ktorá sa nikdy nechcela spotiť. Tiež stieral rozdiely veku, národnosti, politickej orientácie, aj náboženskej preferencie. Tí, ktorí vyhlasovali, že nikdy nebudú jazdiť vonku v blate v sychravom počasí, kupovali na ďalšiu sezónu najnovší bajk a hlásili sa na preteky v Tatrách aj Alpách. Bol vážne dobrý. Taký poctivec a makač. Len ťažko ste sa mohli na jeho tvrdých hodinách nezadychčať. Pojem Indoor CYCLING museli prepísať v slovníku. Bol to Indoor DYING.

Raz som ho presvedčila, aby som smela ísť na jeho hodinu. Nebol vo svojej koži, ale tak nakoniec povolil. Našla som si teplé tiché miestečko v rohu, kde ma nikto nevidel. Ku každému prišiel a nastavil mu sedadlo a pedále. Miestnosť bola poriadne vyvetraná, tuším bol v kalendári november dakedy v praveku, keď som bola bezdetná. Z reprákov hral jemný warm-up podmaz, znelo to tak krásne idylicky, človek by si myslel, že sa bude diať niečo pekné. Veď aj áno – pekne drsné.

Miestnosť sa zaplnila do posledného miesta. Mladí či seniori, chlapci aj matky. Zmes všetkého. Čo mi bolo hneď čudné, že si so sebou nosili obrovské fľaše vody, podaktorí aj dve. Tiež som nebola zvyknutá na mega veľké uteráky, ale tu ich mali aj po dva. Po polhodine šliapania do pedálov som pochopila, koľká bije. Podaktorým sa začala pod bicyklom tvoriť mláčka. Spočiatku som si myslela, či netrpia slabším mechúrom, lebo veď ja by som si aj cvrkla, keď na plné hrdlo zakričal: „A hore zo sedla! Ideeeš!!!“ Ale TO ani rozliaty ionťák to neboli. Tí ľudia (ja nie, fuj) sa skutočne a doslova potili z podoby. Keď zaznel pokyn na pridanie záťaže, ani ma nehlo. Tvárila som sa, že som si pridala. Veď som už bola na konci so silami! Bola som totálne na dne, hoci som šliapala, iba aby sa nepovedalo. A to sme boli niekde v polovici slávnej megalekcie, ktorá trvala dvakrát toľko ako tá obvyklá. Netušila som to, ale keď sa nikto po 60 minútach nezdvihol a neodišiel, moja intuícia sa len potvrdila. Išli sme ďalej, drali sme sa hore do kopca na Mount Blanc alebo aký vrchol cyklistického neba, ja som už vtedy vedela, že domov sa budem plaziť. Šetrila som si sily na to, aby som sa v šatni vládala aspoň prezliecť. O žiadnych endorfínoch nemohla byť reč, tie sa nesmelo vynorili na začiatku tréningu a potom náhle skapali pri výstupe na niektorý z alpských štítov.

Záťaž som kategoricky odmietala pridať. Bolo mi do plaču, ale hrdosť frajerky inštruktora mi to nedovolila. Šla som na prežitie. Bola to moja prvá hodina spinningu a na druhý deň, keď som si nevedela obliecť nohavice, som pochopila, že aj posledná. Bajkerka zo mňa nebude. Asi tak na štvrtý deň som sa bez bolesti najedla príborom a asi po týždni ma nebolel výstup po schodoch. Som asi jediná zo skupinky, ktorá neprepadla tomuto športu. Doma máme cyklistický trenažér, ktorý používam, keď je vonku hnusne a keď zistím, že nezapnem gate. S deťmi bajkujeme okolo dostihovej dráhy a to sú zatiaľ moje maximálne cyklistické výkony. Niekde v rohu duše cítim, že to raz bude inak. Držte mi palce, aby som sa nemýlila.

Napíšte mi svoje bizardné skúsenosti so športom na adela.jasenovcova@gmail.com

titulná fotka: Gabi Teplická

Viete čítať, tak viete aj písať

Viete čítať, tak viete aj písať

Píšem už nejaký ten rok. Najprv to boli zápisky do denníka. Niekde v roku 1990. Normálne perom do veľkého zošita s tvrdými doskami. Teraz sa črtá už tretia kniha so štvrtou súčasne.

Denník aktívnej matky
Ilustrovala: Veronika Kalužáková
  • O čom písať?
  • Kto to bude čítať?
  • Kedy si nájsť čas?
  • Čo s tým ďalej?
  • Má to vôbec zmysel?

Aj vy si kladiete podobné otázky? Super, nie ste mimo. A čudovala by som sa, keby ste ich mali zodpovedané hneď od začiatku. Pokúsim sa na niektoré z nich odpovedať.

Krátka story

Keď som mala 10, dostala som morské prasa. Neplánovane, tajne, len tak. Pár minút pred odchodom na plavecký výcvik mi kamoška zaklopala na dvere a strčila do rúk krabicu a tam konečne živé zviera. Mama skoro zošalela, tato mlčal. Aj keď som to nechcela práve takto riešiť a fakt som o tom netušila, prisahám na česť bývalej iskričky, že som bola v siedmom nebi. Ibaže tento príbeh nemá vôbec nič spoločné s tým, kedy som začala písať. Písať som začala, keď som mala 10 🙂

Prvá poviedka bola o nejakom Romanovi a Laure. Ľahko romantický žáner s nevinnou zápletkou a kučeravým psom. Okrem iného som písala, čo som mala na obed a s kým som sa stretla. Že sme behali po sídlisku a šetrili si haliere. Mám to doteraz a keby sa mi chcelo, idem to otvoriť a odcitujem zopár vtipných úryvkov. Písala som o všetkom okolo. Keď som mala spleen, písala som básne. V istej dobe dospievania ma ovplyvnili beatnici a existencionalisti. Trochu som si na tom išla, až kým som nepochopila, že 15-ročné dievča by sa malo viac tešiť zo života. Takže okrem kamošiek to už boli aj kamoši a na rad prišla ľúbostná literatúra. Veľa veľa tohoto druhu. A nech som robila, čo som chcela, niekde medzi 24 a 29 som písať prestala. Lebo som viac čítala alebo sa mi len nechcelo. Neviem a nechcem si vymýšľať. Napísala som toho každopádne kvantum. Na seriózne články som sa však nikdy necítila.

Už viem prečo tá pauza! Robila som si popri práci vysokú školu a to boli iné starosti. Takmer som sa k písaniu ani nevrátila. Až mi raz Jana Schochmann dala napísať článok pre jeden lifestylováý časopis, kde bola šéfredaktorkou. Našla by som ho, ale bojím sa si ho prečítať. Bolo to 10 rokov dozadu a tieto zručnosti by som nerada zverejnila. Nebol to dobrý článok. Celý ho zaplavilo červené more od jej korektúr. Prakticky som ho mohla písať nanovo.

Aj tak som písala. Ako drak. Aj napriek kritike som to nejak nechcela vzdať. Som si povedala, že to dám. Že sa s tým trochu popasujem. Super, že som mala takú perfektnú koučku. Postupne mi pridávala články a nakoniec ma oslovili aj iné printové médiá a online magazíny. O čom som písala, vám napíšem inokedy, lebo toho je celkom dosť. Každopádne som si vyberala iba tie témy, v ktorých som sa cítila doma. Jemne tým chcem naznačiť, že tak by to mali robiť všetci, čo píšu.

Bod zlomu

Nastal pár rokov potom, lebo na materskej som zabrdla aj do tém zdravá strava – kvôli deťom. Čo mi dosť rozšírilo možnosti. Takže ku športu, lifestylu a zdravým vychytávkam sa pridala aj téma materstvo. Furt som nevedela, ako to zladiť, až som o tom začala blogovať. A blogy vychádzali v časopise a potom vyšla kniha, lebo už sa nedalo inak. Deti odpálili moju kariéru! Takže ony za to môžu, že píšem ako divá a už nielen o nich. Našťastie. Píšem o všetkom, čo vidím. Niekedy si to len domýšľam a myslím si, že to vidím. Až tomu niekedy uverím. A tak to napíšem, aby som nezabudla. Niekedy píšem o snoch, mám od detstva veľmi bujnú fantáziu, čo nie je veľmi praktické do života. O to viac sa to dá využiť v písaní.

Tak ako mi je vlastné

Všetky texty píšem tak, ako to mám v hlave. Inak to ani neviem. Ktosi mi raz povedal, že nečítaj toľko, kazíš si štýl. Och, to nie. Pokaziť sa dá len vtedy, keď sa chcete niekomu priblížiť a dorábame sa na takých, akými nie sme. Pri aktívnom písaní treba aj čítať. Kvôli slovnej zásobe predsa! A keď budete mať svoj štýl, nájde sa aj publikum. Vždy to tak je. A kedy písať? Hocikedy. Keď chcete vypnúť alebo aj keď sa trošku musíte donútiť. Píšte každý deň – aspoň pár viet. To stačí.

Čo s tým ďalej?

Záleží. Možno do šuflíka a možno do vydavateľstva a možno vydať vo vlastnej réžii. Niekto píše pre radosť a je mu jedno, čo s tým bude. Má to ako relax. Niekto si zakladá na mene a chce byť slávny. Iný vydá knihu pokojne aj pod pseudonymom. Vyslovene záleží na tom, akú má kto motiváciu. Teraz píšem jednu knihu takmer odbornú a súbežne s ňou píšem beletriu, pri ktorej si tak trochu ulietavam. Beletria je stelesnené krásno v písmenách.

Má to zmysel

A keby vám niekto niekedy chcel tvrdiť opak, pošlite ho viete kam. Presne tam alebo za mnou. Lebo všetko má svoje opodstatnenie, keď to dáva zmysel vám. Isteže kritika môže posunúť, ak je konštruktívna alebo aspoň dobre mienená. Lenže častokrát ľudia kritizujú len preto, aby nemuseli pochváliť a aj ich ego potrebuje svoju dávku, takže dajte si na to bacha. Zažila som to a vlastne to zažívam stále. A už sa nad tým len usmievam. Kašlite na to a choďte si svoje 🙂

Titulná foto: https://www.teplicka.com/