Vyberte stranu
Šport a deti. Ako na to?

Šport a deti. Ako na to?

Kým som nebola mama, bol šport pre mňa samozrejmosťou. Častokrát aj dvojfázový tréning každý deň. Práčka nestíhala prať športové oblečenie, ale ja som nasledovala hlas srdca a športovala ako o dušu spasenú. Z kaviarenského typu som plynule prešla na beh, zumbu, jogu, aj bicykel. Bez mihnutia oka sa pre mňa stal šport totálnou a pevnou súčasťou života. No a potom prišli deti a na šport som si odrazu musela kradnúť minúty.

šport mama

Vanilkový sen

Indoorcyclingovú hodinu, čiže spinning, som tentokrát vymenila za inú. To bola ale riadna makačka! Dnes nám na skupinovke dala baba vážne do tela. Zajtra nebudem vedieť držať ani lyžicu. Rýchlo sa bez sprchy prezliekam a upaľujem za malými domov. Nech nemusí susedka zneužitá ako opatrovateľka čakať. Má skúškové obdobie a musí sa učiť. Nemám to ďaleko, takže doma som cobydup. Vymojkám deti, prepúšťam dievčinu zo služby, posadím ich k rozprávke a naložím na taniere kurací perkelt so špenátovými haluškami, čo som im stihla pripraviť ešte ráno. Kým to sprášia, mám presne dvadsať minút. Zatváram sa do kúpeľne a idem nato.

Šport a motivácia

Prečo človek športuje? Prečo robí ten čudný šport? Pre pocit v sprche. Ten môj je znásobený tým, že som v kúpeľni sama, nikto mi neklope na dvere a nedomáha sa pozornosti. Aké mám len šťastie! Vanilkový sprchový gél, navodzujúci príjemnú atmosféru, ma dostáva do ešte väčšej pohodičky. Vlasy. Najskôr prírodný kamilkový šampón, nanesený a dvakrát opláchnutý. Potom balzam na báze argánového oleja s reparujúcimi zložkami. Pôsobenie päť minút. Medzičasom píling celého tela z hroznových jadier. Opláchnutie vlasov. Napokon vysušenie tela uterákom. Nie šúchaním, ale saním, aby aj zvonku bola pokožka krásne hydratovaná. Precízne prikladanie uteráka od nôh smerom nahor, nie naopak! Kvôli nízkemu tlaku a predchádzaniu kŕčových žíl. Následne zabalenie vlasov do uteráka, iba na dve minúty, aby sa nepoškodili pritesným zamotaním do tkaniny.

Mama, staraj sa!

Telové mlieko. Tri druhy. Na spodnú časť nôh bambucké maslo, na zadok, stehná a brucho spevňujúce anticelulitídové hydratačné mlieko s koenzýmom Q10, na vrchnú časť tela jazmínové bio mlieko kvôli vôni, podporujúcej pozitívnu myseľ. Vlasy. Do paže, už ubehlo určite viac ako dve minúty! Ako len budú, chudinky, vyzerať? Fu, stíham to, nepolámané. Opatrne do nich vtieram kokosový olej zo Srí Lanky, no nerozčesávam. Tak to radí kaderníčka. Použijem aj špeciálnu emulziu na lepšiu elasticitu. Následne prípravok na tepelnú úpravu, ide sa fénovať. Nastavujem strednú teplotu a fénujem zo vzdialenosti dvanásť centimetrov v predklone. Po piatich minútach jemne rozčesávam kefou z kozacích chlpov a pomaly vtieram ošetrujúce tužidlo do korienkov na objem. K záveru vlasy ešte raz prečešem, uhladím a jemne nasprejujem lakom s leskom a vôňou z rady India.

Doparoma, zabudla som na masku na tvár. Tá mala byť aplikovaná ešte pred sprchou, ach jaj. Rýchlo si ju nanášam špeciálnym štetcom na tvár a kontrolujem na mobile časový údaj. Fajn, mám ešte nejakú rezervu. Po odstránení masky krémujem tvár výživným bio citrónovým krémom s pridaným vitamínom E a D. Pod oči jemne vklepkám ampulku proti vráskam. Prebytočný maz odsajem obrúskom. Následne tvár prebehnem rozjasňovacím púdrom a zvolím nežný make-up pre bežný deň. Maskara, ceruzka na obočie a lososový lesk na pery. Všetko kvalitné produkty, netestované na zvieratách kvoli spoločenskej zodpovednosti. Použijem šetrný antiperspirant bez hliníka a za ucho nanesiem pár kvapiek parfumu, určeného na bežný jarný deň, v súlade s mojím typom osobnosti.

mama šport joga

Hehehe, to určite!

Skupinovku som nestihla, dovárala som kurací perkelt. A už aj letím z posilky domov ako blázon. Hneď ako so chytila prvú činku, pípla správa od bezradnej susedy:

„Malá za tebou stále plače, kričí mami mami a pokadila sa. Neviem, kde sú handry a dezinfekcia.“

Najhorší scenár. Normálne neplače, nekadí mimo, ale dnes musí. Vždy sa predsa pýta na záchod.

Umyjem pokadenú dcéru číslo dva, pričom dcéra číslo jedna mi nešikovne asistuje. Zamočí si vo vani rukávy, ako sa nakláňa proaktívne mydliť malej zadok. Takže prezliecť a hľadať nové tričko v kope nevyžehleného prádla. Neviem, čo skôr, ale zo všetkého najprv zabránim pošmyknutiu sa menšej vo vani. Napokon ich tam strčím obe, nech sa spolu vykúpu, aj tak im už treba umyť vlasy a dlážku tiež. Vždy sa na zem dostane polovica objemu vody z vane, takže ju netreba namáčať inak.

Otvorím dokorán dvere na kúpeľni, aby som videla, či sa netopia a rozkladám pred ne jogamatku. Čas na šport.Dokážem sa zmasakrovať aj za krátky čas, takže rýchlo klikujem, zdravím slnko, mesiac, aj dolepozerajúceho psa. Hurá, už cítim pot medzi lopatkami. To je ono! Obe deti stále úspešne nad hladinou, momentálne naháňajú kĺzajúce sa mydlo. Stíham ešte osemminútové brušáky a dvojminútovú dosku alias plank, keď začne jedna pišťať, že chce ísť von. Mám odcvičené.

Viac o živote aktívnej matky si môžete pozrieť aj na mojej FB fanpage.

Vanilkový sen je jednou s mini poviedok z mojej prvej knižky Denník aktívnej matky, ktorá sa vypublikovala vo vydavateľstve Noxi.

Deti a pes – ako mama (ne)dovolí psa

Deti a pes – ako mama (ne)dovolí psa

Píšem, odkedy si pamätám. Svoje prvé denníky, príbehy, básne, poviedky mám odložené už viac ako 30 rokov. Práca s textom je mojou pevnou súčasťou. Študentka, podnikateľka aj mama, akúkoľvek rolu sprevádzalo písanie a ostatných 10 rokov ma živí. Som copywriterka, autorka kníh, blogerka a špecialistka na content. Kedysi ma životom sprevádzal aj pes, kým som nebola mama.

Keby som si mohla v živote vybrať, sedím so svojou rodinou na terase prímorského domu, hádžem psovi palicu, pijem už tretie espresso medzitým, ako dopisujem tretiu kapitolu svojej jedenástej knihy. Navarím večeru, tesne pred západom slnka si idem naboso zabehať po pláži a potom sa vrátim k písaniu. Takto to mám. Písať a snívať jednoducho neprestanem.

Sestra tvorí aj ako mama

Moja sestra síce nepíše, iba občas a aj to pekne, ale zato tvorí inak. Robí handmade korálikovú bižutériu, ak si budete chcieť pozrieť jej nádherné kúsky, kliknite sem.

No ale iné som chcela. To som celá ja. Stále odbieham. Chcela som vám napísať, že moja sestra do našej knihy s mamou napísala tiež jeden vstup, ktorý si vyžadoval len veľmi málo technických úprav. Tak tu je.

Som dcéra mamy, ktorá sa výrazne podieľala na tvorbe tejto knihy. Mamy, ktorá mala vždy a vo všetkom pravdu. Som Lucia a vždy som Adel podporovala v jej tvorbe, aj tak vo všetkom. Aj ona mňa, ale o tom by bola iná kniha. Teraz chcem napísať pár slov o tom, ako vnímam našu mamu. Tá nám vždy so sestrou hovorila: “Nechaj si to rozležať v hlave” alebo “Daj tomu čas” prípadne “Najprv si to over.” Aj ja som mama dvoch detí a tiež som všeličo riešila vo výchove. Výraznú dilemu sme mali ohľadom psa. Rodičovstvo nie je ľahké veru ani v tomto.

maďarská vyžla pes rodičovstvo
Sarti – maďarská vyžla

Deti a zvieratá

Ako to už s deťmi býva, rady skúšajú obmäkčiť rodičov rôznymi argumentami. Najmä keď niečo veľmi chcú. Sľubujú, prosia, dokonca plačú, opakovane a vytrvalo skúšajú trpezlivosť aj nervy rodičov. Podobne to bolo aj u nás, konkrétne pri požiadavke mať psa. Trvalo pár rokov, naše deti boli skutočne neoblomné. Pes áno alebo nie? Neprestajne sme dostávali otázky typu: “Nemôžeme mať psa? Prečo nemôžeme mať psa? Pozri, aj tamtí majú psa. Budeme sa oňho starať, upratovať chlpy, aj vstávať budeme skoro a chodiť s ním pravidelne na prechádzky.”

Dokonca si pozreli návod na internete, kedy je vhodný čas na obmäkčenie rodičov. S týmto výmyslom sa mi priznali teraz nedávno. Kreslili si trasy, snovali plány, kadiaľ s nim budú chodiť, spísali si výbavu a šetrili do prasiatka na obojky a pamlsky. Sledovali psie Youtuberky. Poznali všetky rasy a plemená. Istá fáza, pamätám si ju dosť jasne, išla aj cez slzy. Dokonca padla pamätná veta: “Ten pes tu raz bude.” 

Staršia dcéra trénovala ranné vstávanie. Skúšobne vstávala veľmi skoro ráno a chodila na špacírky s kamarátkami, čo už psov mali. Držalo ju to vážne dosť dlho a tak sme sa po nejakom čase s manželom pýtali, prečo vlastne nemôžeme mať toho psíka? Deti už sú veľké, naozaj zodpovedné. Takže jedného dňa, kedy ony vôbec netušili, sme sa vybrali po naše čierne šteniatko – splnený chlpatý sen.

Moja mama povedala

Musím uznať, že nič z nástrah a našich argumentov, ako napríklad to, že ich časom omrzí, že sa im nebude chcieť vstávať, chodiť po daždi, sa nenaplnilo. Dokonca sa z nášho psíka stal talentovaný nádejný pátrací záchranársky hrdina. Zamilovala si ho celá rodina, aj okolie. 

Moja mama mi povedala, aby som si to nechala uležať v hlave a deti si preverila, či to myslia naozaj vážne. Keby to nemysleli a mal by to byť len taký obyčajný rozmar, ľahko by sa na to prišlo a pes by zostal rodičom na krku. Áno, uznávam, mala pravdu. Trvalo síce roky, kým sme to aj my, rodičia, akceptovali.

Kým sme vzali do úvahy všetky pre a proti. Kým sme začali veriť našim deťom, že to naozaj myslia vážne a ich názor sme si naozajsky vypočuli. Možno niekedy treba ako rodič ustúpiť, potlačiť svoje ego a uznať, že dieťa vie, čo robí, hoci ešte nepatrí do sveta dospelých. 

Lucia, staršia sestra

Ukážka z knihy Denník aktívnej matky

Ukážka z knihy Denník aktívnej matky

Spomenula som si na pocit, keď som pred dvoma rokmi vydávala svoju prvú knihu. Bolo to vo vydavateľstve Noxi a mám na ten čas geniálne spomienky. Teším sa na ten pocit znovu. Toto je úryvok z knihy, ktorý vtedy vyšiel v časopise Moja psychológia a chcem si ho sem odložiť.

Položila som mame dôverné otázky o knihe. Tu sú odpovede

Položila som mame dôverné otázky o knihe. Tu sú odpovede

Ako sa ti so mnou písalo? Bolo to pre teba náročné?

Adelka,mne sa s tebou písalo veľmi dobre. Aj preto, že máme medzi sebou úprimný vzťah a dôverujeme si. Niekedy ma až prekvapilo, aké odborné termíny v tvojim otázkach používaš, aj ako sa vyznáš v oblasti predškolskej výchovy a kladieš mi otázky na mieru. Bolo to veľmi fajn a nezľakla som sa žiadnej otázky. vždy som sa tešila na ďalšiu.

Čo pre teba táto kniha znamená?

Táto kniha je pre mňa veľkým uznaním môjho širokého celoživotného pôsobenia v oblasti predškolskej výchovy. Aj keď ma rešpektovali ako učiteľku, riaditeľku, metodičku, inšpektorku, logopedičku, nikto mi nedal tú možnosť zúročiť svoje skúsenosti v takejto podobe. Som ti za to, Adelka, nesmierne vďačná. Aspoň nemusím písať memoáre 🙂

Aký by mal byť podľa teba prínos našej knihy? Aké posolstvo by si povedala?

Budem šťastná, ak bude o knižku záujem a rodičia si z nej vyberú to, čo pri výchove detí potrebujú. Ak po nej siahnu aj vtedy, keď príde k momentom, kedy si nebudú vedieť dať rady s dieťaťom a nájdu tu práve to, čo im ukáže cestu ako ďalej. Keď povedia, že takúto knihu sme potrebovali. Keďže je pravdivá, mala by obohatiť o nové poznatky v oblasti výchovy a prístupu k deťom aj ľuďom vo svojom okolí.

Moja mama

Je ťažké presvedčiť niekoho o pravde, keď nepočúva? Čo v prípade, že fakt nechce počuť žiadnu radu?

Adelka, je ťažko presviedčať niekoho o pravde, keď si myslí, že ju nemá a vidí len tú svoju. Ak sa táto pravda má týkať výchovy dieťaťa, tam treba argumentovať odbornými skúsenosťami, príkladmi zo života, možno aj dôsledkami a trpezlivo vysvetľovať. Ak chcem dávať dobrú radu niekomu, musí mi naprosto dôverovať, len tak ma bude počúvať a rešpektovať. No a ak sa tak nestane, treba mu nechať čas na rozmýšľanie. Možno je to práve to, čo v tej chvíli potrebuje.

Napadlo by ti niekedy, že budeš inšpiráciou a zároveň hlavnou postavou v nejakej knihe?

No tak to mi môžeš veriť, že nikdy. Veď kto už by si na mňa spomenul? Hoci veľa ľudí na mňa spomína v dobrom, knihu o mne alebo so mnou bežne písať nebude. Lenže ty si moja milovaná dcéra a chceš, aby tu po mne niečo zostalo, však? Tak ti to vyšlo.

Bola si si vždy istá za tie roky, že máš naozaj pravdu alebo si si musela niekedy aj názor poopraviť? 

Myslíš vo výchove? Človek sa pri deťoch môže mýliť v určitých situáciách. Ja som sa však snažila byť vždy nad vecou a zhodnotiť situáciu tak, aby som v danom momente dieťati neublížila, ale práve naopak – pomohla mu dostať sa z nej. Ak som urobila chybu, tak určite nevedome a to som dokázala napraviť.

Keby si sa mohla vrátiť späť v čase, pustila by si sa do tohto nášho spoločného projektu opäť? Neľutuješ?

Neľutujem ani jedinú chvíľu s tebou, Adelka. Ak ľutujem, tak iba to, že sme knihu nemohli písať viac tak, že by sme boli spolu častejšie pri kávičke, a hneď aj robiť poznámky, čo nesedí a čo sa chceš ešte dodatočne spýtať. Ale aj takto to bolo úžasné a neopakovateľné pre mňa, užila som si celý ten proces, znova by som išla do toho a veľmi rada.

Moja kamarátka, psychologička Monika Stehlíková sa o knihe vyjadrila, že má aj hlbší a širší rozmer. Že sme si sadli, rozprávali sa, polemizovali, rozoberali, otvárali mnohé témy. A že sme sa aj otvorili jedna druhej v úplne vyrovnanom vzťahu. Mnohé dcéry takú možnosť nemajú alebo ju nevyužijú. Čo si o tom myslíš?

Vždy sme vás učili pravdovravnosti, zodpovednosti, otvorenosti, spolupatričnosti, máte toto všetko v sebe zakódované. Možno aj preto si dobre rozumieme a nemáme pred sebou žiadne veľké tajnosti. Dôverujeme si, rešpektujeme sa navzájom a nerobí nám problém otvoriť akúkoľvek tému, aj tú najpálčivejšiu. A tak to má medzi dcérou a matkou byť a tak to medzi nami navždy zostane. Ľúbim ťa nadovšetko na svete.

Ak chcete podporiť tlač knihy, môžete tak urobiť do 9.11.2020 práve tu na mojej web stránke v sekcii Predpredaj.

Ďakujeme 🙂

Moja mama povedala

Moja mama povedala

Dobrá rada nie je zlá. Len musí byť k veci a musíte ju chcieť počuť. Dobré rady prichádzajú niekedy nevyžiadane. Moja mama však trafila, keď som rady počúvať začala. A urobila som dobre.

Pokým som sa nestala mamou, rady mi boli zbytočné. Púšťala som ich jedným uchom dnu a druhým von. Teraz mi je každá rada dobrá. Mnohé aplikujem, iné si nechávam rozležať v hlave a nakoniec ich aj tak použijem. Knihu sme písali spolu s mamou, pretože mi napadlo, že dobré rady nie sú zlé. Že každý raz nejaké to odporučenie ocení, najmä ak vie, že prichádza od odborníka. A že keď pomohli mne, pomôžu aj iným. Na tento svet pozerám o 30 rokov kratšie ako moja mama, viem, že má pravdu. Lepšie povedané, už to viem.

Ilustrácie do knihy od Natašky Apfelovej

O čom je kniha?

Matka a dieťa sú dve bytosti a vlastne jedna spoločná. Spája ich puto, malá šnúrka od začiatku až po koniec. Ani smrť ju nepretrhne, ani narodenie ďalších súrodencov, potomkov, generácií. Také je puto silné a pevné. Od začiatku až po koniec. Šnúrka, čo spája dva svety tam vnútri krásnych 9 lún. A tam vonku ich puto drží ďalej, hoci by sa mohlo zdať, že sa už rozdelili. Šnúrka sa iba natiahne, je pružná a často mení tvar, hustotu, aj dĺžku. Nikdy sa však neunaví, drží ako o život, aj keby do nej fúkal tajfún, aj keby prešla hlbokou tmou. Tá šnúrka je totiž nekonečná láska, ktorá nevyhasne, nikam neodíde a nikdy sa nestratí. Je tam. Od začiatku po koniec a ešte ďalej.

♥️

Moja mama a ja sme spolu napísali knihu. Už o pár dní budete môcť kúpiť. Dáva odpovede o výchove z pohľadu skúsenej pedagogičky, 4-násobnej babky a mamy. Riešime aj tieto otázky:

❓Čo robiť, keď má dieťa vzdor?

❓Kedy je vhodné dať dieťa do škôlky?

❓Ako prebieha adaptačný proces v škôlke?

❓V čom je lepšie pozitívne rodičovstvo?

❓Ako sa vyrovnať s tým, že som mama? Je dieťa zrelé na školu?

V knihe nájdete desiatky najčastejšie kladených otázok o rodičovstve a materstve, ktoré sa inde nedozviete. Maminými rukami prešlo 1200 detí počas 40 rokov v materských školách ako učiteľky a riaditeľky. A hoci je už na dôchodku, stále vypomáha v súkromnej škôlke a doučuje lopédiu. Taká je to svetová Mama. A má pravdu.

♥️

Predpredaj knihy čoskoro spustený na tejto stránke www.adelajasenovcova.sk.

Ukážka z knihy

Háklivá téma – jedlo. Čo ak príde dieťa do škôlky a prestane jesť. Ako to s ním riešiť?

Strava je vždy citlivá téma. Lebo každá mama chce, aby sa dieťa dobre vyvíjalo. Aby malo pestrú a vyváženú stravu. Aby mu všetko chutilo. No odmietanie jedla v škôlke sa deje často. Toto treba dôkladne prešetriť, ak dieťa doma dobre jedlo, niekde bude problém. Najskôr treba zistiť, či nejde o zdravotný problém, či nemá dieťa teplotu, bolesti hrdla, kašeľ. Ani dospelému  vtedy nechutí jesť.

Nechutenstvo môže byť spojené s nástupom do nového prostredia, teda kolektívu, skúmať, ako sa adaptuje v novom. Ak by odmietalo chodenie do škôlky, tak na jedenie bude mať aj toto vplyv. Treba trpezlivo krôčik po krôčiku sledovať, ako sa dieťa správa aj doma, či nemá stres z ranného vstávania a odchodu do škôlky. Tu je dôležitá spolupráca s pani učiteľkou, každodenná dôkladná komunikácia s triednou pani učiteľkou. Treba sa poradiť, ako na dieťa vplývať, pretože každé dieťa je iná osobnosť s inými povahovými danosťami. Matka si dobre pozná svoje dieťa a po čase by ho mala poznať aj pani učiteľka, pretože dieťa trávi väčšiu časť dňa v kolektíve. Tu učiteľka môže veľa pomôcť, ak správne dieťa zhodnotí. Treba si preštudovať jedálny lístok, premyslene o ňom hovoriť s dieťaťom a nezabudnúť ho motivovať k jedeniu. Nikdy nehovoriť pred dieťaťom, že to nie je dobré, alebo fuj, skôr mu treba jedlo prichváliť alebo pekne ozdobiť.

Ak zistíme, že dieťaťu nejakým spôsobom niekto znechucuje jedlo (pri stole v jedálni napríklad), treba požiadať pani učiteľku, aby urobila nápravu, prípadne dieťa dočasne premiestnila k inému stolíku, kde sú dobrí jedáci. Ale to už je na spôsobe, ktorý si pani učiteľka zvolí.

Pamätám si, že nás v škole nútili do jedla. V škôlke som jedla dobre, ale možno si to len nepamätám. Je vôbec dobré nútiť a prehovárať do jedla? Niekde som čítala, že to môže mať na psychiku neskutočne ničivé účinky. Toto nechutenstvo môže prerásť do bulímie a anorexie, či iných porúch príjmu potravy.

Rozhodne počas ťažkých dní netreba dieťa do jedla nútiť, treba urobiť aj kompromis, ktorý spočíva v tom, že mu dovolíme, aby zjedlo len polovicu z obeda, desiatej, olovrantu. A samozrejme oboznámiť s mojím rozhodnutím pani učiteľku z dôvodu, aby vtedy nenútila dieťa do jedenia. Podľa môjho názoru by nebolo správne, keby sme pristúpili na požiadavku dieťaťa – nejesť vôbec. Toto by nebola dobrá cesta k úspechu. A zasa zdôrazňujem jednotnosť rodiča a škôlky pri probléme s jedením. Pri dlhodobejšom odmietaní jedla by som odporučila celkové vyšetrenie dieťaťa pediatrom. Ten  by mal rozhodnúť ako ďalej. Veľa úspechov prajem všetkým rodičom!