Vyberte stranu

Píšem už nejaký ten rok. Najprv to boli zápisky do denníka. Niekde v roku 1990. Normálne perom do veľkého zošita s tvrdými doskami. Teraz sa črtá už tretia kniha so štvrtou súčasne.

Denník aktívnej matky
Ilustrovala: Veronika Kalužáková
  • O čom písať?
  • Kto to bude čítať?
  • Kedy si nájsť čas?
  • Čo s tým ďalej?
  • Má to vôbec zmysel?

Aj vy si kladiete podobné otázky? Super, nie ste mimo. A čudovala by som sa, keby ste ich mali zodpovedané hneď od začiatku. Pokúsim sa na niektoré z nich odpovedať.

Krátka story

Keď som mala 10, dostala som morské prasa. Neplánovane, tajne, len tak. Pár minút pred odchodom na plavecký výcvik mi kamoška zaklopala na dvere a strčila do rúk krabicu a tam konečne živé zviera. Mama skoro zošalela, tato mlčal. Aj keď som to nechcela práve takto riešiť a fakt som o tom netušila, prisahám na česť bývalej iskričky, že som bola v siedmom nebi. Ibaže tento príbeh nemá vôbec nič spoločné s tým, kedy som začala písať. Písať som začala, keď som mala 10 🙂

Prvá poviedka bola o nejakom Romanovi a Laure. Ľahko romantický žáner s nevinnou zápletkou a kučeravým psom. Okrem iného som písala, čo som mala na obed a s kým som sa stretla. Že sme behali po sídlisku a šetrili si haliere. Mám to doteraz a keby sa mi chcelo, idem to otvoriť a odcitujem zopár vtipných úryvkov. Písala som o všetkom okolo. Keď som mala spleen, písala som básne. V istej dobe dospievania ma ovplyvnili beatnici a existencionalisti. Trochu som si na tom išla, až kým som nepochopila, že 15-ročné dievča by sa malo viac tešiť zo života. Takže okrem kamošiek to už boli aj kamoši a na rad prišla ľúbostná literatúra. Veľa veľa tohoto druhu. A nech som robila, čo som chcela, niekde medzi 24 a 29 som písať prestala. Lebo som viac čítala alebo sa mi len nechcelo. Neviem a nechcem si vymýšľať. Napísala som toho každopádne kvantum. Na seriózne články som sa však nikdy necítila.

Už viem prečo tá pauza! Robila som si popri práci vysokú školu a to boli iné starosti. Takmer som sa k písaniu ani nevrátila. Až mi raz Jana Schochmann dala napísať článok pre jeden lifestylováý časopis, kde bola šéfredaktorkou. Našla by som ho, ale bojím sa si ho prečítať. Bolo to 10 rokov dozadu a tieto zručnosti by som nerada zverejnila. Nebol to dobrý článok. Celý ho zaplavilo červené more od jej korektúr. Prakticky som ho mohla písať nanovo.

Aj tak som písala. Ako drak. Aj napriek kritike som to nejak nechcela vzdať. Som si povedala, že to dám. Že sa s tým trochu popasujem. Super, že som mala takú perfektnú koučku. Postupne mi pridávala články a nakoniec ma oslovili aj iné printové médiá a online magazíny. O čom som písala, vám napíšem inokedy, lebo toho je celkom dosť. Každopádne som si vyberala iba tie témy, v ktorých som sa cítila doma. Jemne tým chcem naznačiť, že tak by to mali robiť všetci, čo píšu.

Bod zlomu

Nastal pár rokov potom, lebo na materskej som zabrdla aj do tém zdravá strava – kvôli deťom. Čo mi dosť rozšírilo možnosti. Takže ku športu, lifestylu a zdravým vychytávkam sa pridala aj téma materstvo. Furt som nevedela, ako to zladiť, až som o tom začala blogovať. A blogy vychádzali v časopise a potom vyšla kniha, lebo už sa nedalo inak. Deti odpálili moju kariéru! Takže ony za to môžu, že píšem ako divá a už nielen o nich. Našťastie. Píšem o všetkom, čo vidím. Niekedy si to len domýšľam a myslím si, že to vidím. Až tomu niekedy uverím. A tak to napíšem, aby som nezabudla. Niekedy píšem o snoch, mám od detstva veľmi bujnú fantáziu, čo nie je veľmi praktické do života. O to viac sa to dá využiť v písaní.

Tak ako mi je vlastné

Všetky texty píšem tak, ako to mám v hlave. Inak to ani neviem. Ktosi mi raz povedal, že nečítaj toľko, kazíš si štýl. Och, to nie. Pokaziť sa dá len vtedy, keď sa chcete niekomu priblížiť a dorábame sa na takých, akými nie sme. Pri aktívnom písaní treba aj čítať. Kvôli slovnej zásobe predsa! A keď budete mať svoj štýl, nájde sa aj publikum. Vždy to tak je. A kedy písať? Hocikedy. Keď chcete vypnúť alebo aj keď sa trošku musíte donútiť. Píšte každý deň – aspoň pár viet. To stačí.

Čo s tým ďalej?

Záleží. Možno do šuflíka a možno do vydavateľstva a možno vydať vo vlastnej réžii. Niekto píše pre radosť a je mu jedno, čo s tým bude. Má to ako relax. Niekto si zakladá na mene a chce byť slávny. Iný vydá knihu pokojne aj pod pseudonymom. Vyslovene záleží na tom, akú má kto motiváciu. Teraz píšem jednu knihu takmer odbornú a súbežne s ňou píšem beletriu, pri ktorej si tak trochu ulietavam. Beletria je stelesnené krásno v písmenách.

Má to zmysel

A keby vám niekto niekedy chcel tvrdiť opak, pošlite ho viete kam. Presne tam alebo za mnou. Lebo všetko má svoje opodstatnenie, keď to dáva zmysel vám. Isteže kritika môže posunúť, ak je konštruktívna alebo aspoň dobre mienená. Lenže častokrát ľudia kritizujú len preto, aby nemuseli pochváliť a aj ich ego potrebuje svoju dávku, takže dajte si na to bacha. Zažila som to a vlastne to zažívam stále. A už sa nad tým len usmievam. Kašlite na to a choďte si svoje 🙂

Titulná foto: https://www.teplicka.com/